henofackovec

Takýto názov nesie knižka Ericha Fromma, ku ktorej som sa nedávno náhodou dostal. Písal ju vcelku dávno, ale mám dojem, že jej téma je dnes viac ako aktuálna. Občas som rozmýšľal prečo najviac nenávisti v internetových diskusiách šíria ľudia s najnižším vzdelaním a najhorším zamestnaním. Názov uvedenej knihy to celkom trefne vystihuje. Ľudia mali vždy v histórií nutkanie podriaďovať sa autoritám a pripisovať všetky udalosti akémusi vyššiemu poriadku – hovorí sa: ťažko s nepriateľom a ešte ťažšie bez neho. V stredoveku mal človek pramálo osobnej slobody, podriaďoval sa kráľovi a Bohu, mohol nadávať, ale vedel jedno: že kamsi patrí, že v nejakom jednak vyššom poriadku a jednak pevnom spoločenskom poriadku je jeho miesto. Stáročiami bojov si ľudia slobodu vybojovali. Zbavili sa suverénnych panovníkov a zbavili sa aj Bohov. Akonáhle neverím v Boha a nie som nútený byť podriadený kráľovi, mám všetko vo vlastných rukách – a práve to je často najväčšie bremeno moderného človeka. A v zápätí má taký človek znovu chuť toto bremeno na niekoho preniesť, proste si nepripustiť, že za svoj osud si môže sám. Aj preto sa napr. tak húfne Nemci oddali Hitlerovi len krátko po tom ako sa konečne zbavili cisára. Úspech nacistov, či kukluxklanu a pod. vždy tkvel v tom, že ponúkali inak bezvýznamnému človeku pevné miesto v nejakom spoločenskom poriadku.  V skratke, človek mal vždy tendenciu obetovať slobodu alebo jej časť, za to, aby niekam patril. Nostalgia za komunizmom je pre niekoho nepochopiteľná – nie je to však nič iné ako ukážka tohto fenoménu. Režim síce mohol byť braný ako nejaký všeobecný nepriateľ, ale poskytol človeku nejaké pevné miesto. Teda môžeme na nepriateľa nadávať, ale potrebujeme ho, lebo inak zasa pociťujeme svoju bezvýznamnosť. A ak zrazu nijaký neexistuje, je nutné si ho vymyslieť. Po celú históriu si ľudia vymýšľali nepriateľov za cenu toho aby boli súčasťou nejakej skupiny (My bieli sa musíme postaviť čiernym, My Nemci sa musíme postaviť Židom), človek neváhal v dejinách zabíjať, aby tým potvrdzoval príslušnosť k svojmu táboru, ku svojej skupine, aby tým pripísal svojej márnej existencií aspoň malý zmysel. Ľudia si stále nechcú pripustiť, že čo sa v spoločnosti deje nie je nijak centrálne riadené nejakou vyššou autoritou z hora. Človek, ktorý v liberálnej demokracií len tak chodí do zlej a zle platenej práce a len tak zo dňa na deň prežíva, často podlieha existenciálnej úzkosti a potrebuje svojmu životu pripísať nejaký vyšší význam, byť súčasťou čohosi, poprieť svoju náhodnosť a bezvýznamnosť. A urobí to presne tak, že sa sám stavia do pozície, že je v nejakom boji, že ho niečo obmedzuje a musí sa proti tomu postaviť. Ako inak si vysvetliť, že mechanika z Istebného môže do nepríčetnosti vytočiť fakt, že sa niekto vo Švédsku dá preoperovať na opačné pohlavie. To, že stojí v opozícií k nejakej imaginárnej homo a gender lobby a Bruselu a Sorosovi a pod. mu dá pocit, že môže byť súčasťou nejakej historickej úlohy, hoc je to číra imaginácia. Chce bojovať za svoju skupinu a ak je jediná skupina kam patrí, skupina „bieli heterosexuáli“, vymýšľa si, že práve tá je v ohrození. Ako to Fromm povedal, človek je intelektuálne veľmi popredu, no emocionálne je ešte v praveku, slovom potrebuje svojmu životu pripísať význam a ak je jeho život prázdny a frustrujúci, potrebuje si to zdôvodniť nejakým vyšším nepriateľom. Sloboda a zodpovednosť za seba samého je pre neho bremeno, ktoré sa ťažko nesie.