Gustav LeBon vo svojej Psychológii davu už koncom 19. storočia popísal to, čo v súčasnosti vo svojich bestselleroch často zdôrazňuje Y.N. Harari (a kopec autorov medzi nimi). Že spoločnosť je vždy svojím spôsobom náboženská, a aby akékoľvek ľudské spoločenstvo mohlo existovať (resp. aspoň ako-tak efektívne fungovať), potrebuje spoločné mýty – kolektívne fikcie, ktoré sfanatizujú davy. Či ide o vyznávanie kamenného bôžika, nebeských telies, neviditeľných bohov, faraóna, cisára, národov (teda nacionalizmus), politických ideológií, konzumerizmu či dokonca konšpiračných teórií, psychologické pozadie je vždy veľmi podobné.
Aj Freud popisoval istý „náboženský pud“, ktorý je človeku vlastný už desaťtisíce rokov a bolo by naivné sa domnievať, že ho stratíme v priebehu desaťročí – nech našu spoločnosť považujeme za akokoľvek sekulárnu. História ukazuje, že takáto kolektívna fikcia je vždy potrebná pre podrobenie či udržovanie alebo súdržnosť veľkých komunít. Je jedno či je to mýtus o bohu, o národe (národ B. Anderson charakterizuje ako „imagined community“) či o politickej ideológii. Ide o niečo, čo podľa LeBona fanatizuje dav (až tak, že je človek za takú ilúziu ochotný ísť položiť život v boji), resp. vzbudzuje v ňom náboženský cit „či už je to neviditeľný boh alebo politická myšlienka“. Najtypickejšími príkladmi takýchto veľkých mýtov boli popri monoteistických vierach (kresťanstvo, islam) aj komunizmus alebo nacizmus. Keď sa tieto mýty striedajú, vždy ide viac o zmeny formy ako obsahu. Keď kresťania prenikli do pohanského Írska, často sa priamo k menám pohanských bohov iba pripísalo „svätý“ a svätci boli na svete. Keď v ZSSR komunizmus nahradil pravoslávne kresťanstvo, obrazy Panny Márie s Ježiškom v rukách nahradili portréty Stalina, držiaceho na rukách malé dievčatko – nový šat, stará psychológia.
Rovnako však musíme uznať (a to sú slová hlavne oxfordského filozofa Johna Greya), že aj súčasná viera v pokrok, trvalý rast, neviditeľnú ruku trhu a globálnu liberálnu demokraciu sú tiež len modernými poverami, ilúziami. To, že „sloboda“ má svoju sochu v New Yorku, nie je o nič menej náboženským prejavom liberalizmu ako sú sochy Lenina v ZSSR alebo Krista v Riu náboženskými prejavmi marxizmu a kresťanstva. Bulharský politológ I. Krastev poukázal na to, že aj konšpiračné teórie sú svojim spôsobom náboženským prejavom – ľudí obohacuje, že na internete nájdu kopec ďalších, čo spolu s nimi veria v škodlivosť očkovania či sprisahanie slobodomurárov (viera antivaxerov je rovnako internacionálna ako sú judaizmus či komunizmus).
Iný príklad – motivačné seansy (typu OVB) o šťastnej budúcnosti pre nedovzdelaných mladíkov v oblekoch sa len máličko líšia od starovekých obradov, kde vám kňaz sľuboval šťastie v Raji či Valhalle, azda len s rozdielom, že tí prví môžu sklamanie prežiť už počas života, druhí až „po smrti“, takže sú na tom lepšie. OVB je iba ilustračný príklad na fanatickú vieru v osobný rast a úspech (v zmysle amerického sna), čo však pre drvivú väčšinu jednotlivcov napokon prináša sklamanie. To zároveň súvisí s tým, že dnes sa veľké kolektívne fikcie drobia na nekonečno malých (osobných) vier v niečo (týmto sa zaoberá postmodernizmus), môžete si vybrať akúkoľvek „životnú filozofiu“ či „scenár života“, príliš veľa možností však nakoniec často spôsobí úzkosť a večnú nespokojnosť.
Širší problém je, že ak spoločnosť nemá veľký spoločný ideál, začína sa rozpadať. Ukazuje sa, že napr. EÚ túto ľudskú potrebu kolektívnej identity zrejme napĺňať nedokáže (viď Brexit) a tak sa ľudia v globalizovanom svete znovu húfne vracajú ku kmeňovému mysleniu a chcú uzatvárať svoje hranice (teraz úplne odhliadnuc od korony). Tak isto sa ako výrazne naštrbená čím ďalej viac ukazuje viera v ideály liberálnej demokracie (E. Luce má o tom dobrú knihu – Súmrak západného liberalizmu). Ako najtypickejší prejav súčasnej náboženskosti popísal Al Gore konzumerizmus, naše prezeranie si výkladov a ponúk e-shopov a večné nutkanie nakupovať a vlastniť niečo nové popísal asi takto: „nakupovaním čelíme nezmyselnosti života“ (to je parketa, ktorú vždy napĺňalo náboženské myslenie). Skrátka, ak by sme sa domnievali, že sme spoločnosťou bez viery, boli by sme zrejme na veľkom omyle.